ondrobaco

Interview viedli Saša König a Till Mansmann 
Vyšlo v časopise Steuerberater Magazin č. 01/2007 
Preložil Martin Bobko 


PROF. GÖTZ W. WERNER: 

Narodil sa v r. 1944 v Heidelbergu. Je vyučený drogérista a v r. 1973 otvoril v Karlsruhe svoj prvý 
obchod s drogériou „Drogeriemarkt“, z ktorého sa rozvinula sieť „dm“. Firma dnes dosahuje obrat 
viac ako 3,6 miliárd Euro, má medzinárodne viac ako 1700 filiálok a okolo 25 000 zamestnancov. 
Od r. 2003 je profesorom na Univerzite v Karlsruhe a vedie tam medzifakultný Inštitút podnikania. 
Táto katedra je jedinečná – na základe svojich podnikateľských skúseností tu učí študentov 
rôznych smerov predmet Podnikanie (www.iep.uni-karlsruhe.de). V r. 2005 založil na podporu 
svojej myšlienky daňového systému a základného príjmu iniciatívu „Unternimm die Zukunft [voľ. 
prekl. Začni pracovať na budúcnosti]“. Rád športuje, obzvlášť má rád veslovanie. V r. 1963 bol 
dokonca majster Nemecka v dvojveslici. V r. 2008 plánuje odstúpiť z vedenia firmy a prejsť do 
dozornej rady. 

DR. BENEDIKTUS HARDORP: 

Narodil sa v r. 1928. Je daňovým poradcom a audítorom. Vo Freiburgu vyštudoval 
národohospodárstvo a firemnú ekonómiu. Dlhé roky bol členom daňového výboru a správnej rady 
Inštitútu audítorov, ako aj členom predstavenstva Komory daňových poradcov 
v Karlsruhe/Nordbaden. Podobne ako Werner, angažuje sa aj vo waldorfskom vzdelávaní. Mnoho 
jeho myšlienok vzišlo z antropozofie. Kancelária Hardorp, Müller a partner v Mannheime poskytuje 
svoje služby pre stredne veľké podniky, rodinné podniky, nadácie atď. ako audítor a poradca. 
Prehľad jeho publikácií v plnom znení sa nachádza na internete na adrese www.hardorpschriften.
de. 

Či je to daňové priznanie na pivnej podložke Friedricha Merza alebo „rovná daň“ Paula 
Kirchhofa – existuje veľa ideí ako zjednodušiť komplikovaný nemecký daňový systém, ale žiadna 
nie je taký extrémna, ako tá od podnikateľa prof. Götza W. Wernera a daňového poradcu 
a audítora Dr. Benedikta Hardorpa. Ich radikálny model – odstránenie všetkých daní s výnimkou 
drastického zvýšenia dane z pridanej hodnoty a bezpodmienečný základný príjem namiesto 
sociálneho systému, subvencií a odpočítateľných položiek – vyvolal vo verejnosti veľkú pozornosť. 
Ich návrhy zároveň ukazujú, ako úzko sú dane a spoločnosť spolu previazané. 

Pán Prof. Werner, ste podnikateľ, a vy, pán Dr. Hardorp, ste daňový poradca 
a audítor a s Prof. Wernerom Vás viažu pracovné aj osobné vzťahy. Obaja považujete za 
povinnosť, aby štát dával svojim občanom bezpodmienečný základný príjem. Ako ste 
k tomu došli? 

Werner: Pred 33 rokmi som ako podnikateľ začínal z ničoho a zažil som, akou brzdou je daň 
z príjmu pre budovanie každej firmy. Z tohto dôvodu som sa začal zaujímať o reformné myšlienky 
Dr. Hardorpa, ktoré obhajuje od zavedenia dane z pridanej hodnoty v r. 1968. 

Problém vzniká tým, že sa dnes zdaňuje predovšetkým pracovný výkon – mne sa páči 
označenie „páchanie zločinu na pukoch“. Ak niečo pestujete, nemali by ste zdaňovať puky a kvety, 
ale až plody. Žijeme v spoločnosti, kde každý zásobuje druhých a je zásobovaný druhými. Reálne 
pracujeme pre druhých, nikto už nepracuje pre seba. Každý je odkázaný na to, aby sám vytváral 
hodnotu, a užíval hodnoty, vytvorené inými. Peniaze sa jesť nedajú – vajce na mäkko chutí lepšie 
ako desaťeurová bankovka. Ak chceme podporovať iniciatívu, musíme zdaňovať nie vykonávanie 
práce, ale spotrebúvanie práce, čiže konzum! Ale dnes to, žiaľ, robíme naopak. 

Štát musí mať financie na svoj chod, ale každá daň nejakým spôsobom ekonomiku 
narúša. Nebude Vaša daň zo spotreby tiež pôsobiť rušivo tým, že bude brániť odbytu? 

Werner: Vôbec nie. Daň zo spotreby iba sprehľadní jestvujúce rozdelenie medzi 
súkromnými a verejnými výdavkami. Oba druhy výdavkov slúžia záujmom každého jednotlivca. 

Hardorp: Rušivé pôsobenie zdanenia existuje predovšetkým pri všetkých ostatných druhoch 
daní, ale nie pri dani z pridanej hodnoty. Len to nie je tak ľahko pozorovateľné, lebo pri ostatných 
daniach je zdanenie skryté. Ale na konci je predsa každá daň daňou zo spotreby. Zdanenie 
znamená vždy, že sa jednotlivec vzdá istej časti svojej spotreby v prospech spoločnosti. 

To, čo navrhujete, znie na jednej strane socialisticky, na druhej strane 
neoliberálne. Čo obaja ste, komunisti alebo kapitalisti? 

Werner: Ani jedno, ani druhé. Jeden človek, ktorého sa nám podarilo presvedčiť, to raz 
vyjadril takto: „Konečne môžem zmieriť moje socialistické srdce s mojim neoliberálnym rozumom.“ 
Z toho dôvodu dnes získavame uznanie naprieč celým politickým spektrom, od celkom ľava až do 

1 


 
celkom prava. Čo navrhujeme, je možno najradikálnejšia forma kapitalizmu, a súčasne extrémny 
socializmus. 

Momentálne je to ešte tak, že nie sme zaradení do žiadneho politického smeru. Máme 
podporu v celom spektre. Ide viac o horizontálne rozdelenie naprieč všetkými stranami. Členská 
základňa už naše myšlienky pochopila, ale čím idete vyššie v straníckej hierarchii, tým viac sú 
politici uväznení v starom spôsobe myslenia. 

Vysvetlili ste nám Vaše myšlienky, týkajúce sa zdanenia. Ako to súvisí so 
základným príjmom, čiže s tou myšlienkou, ktorá z Vás urobila mediálneho miláčika? 

Werner: To spolu úzko súvisí. Poviem Vám jednoducho, ako som sa k tomu už pred rokmi 
dostal. Bolo to naozaj zdanenie spotreby, ktoré ma ako podnikateľa presvedčilo. V roku 1990, po 
zmene politického systému, sme čakali s Prof. Manfredom Rosem z Heidelbergu, 
vysokopostaveným nemeckým daňovým expertom, na letisku v Budapešti. Naše lietadlo malo dve 
hodiny meškanie, a tak sme počas čakania živo diskutovali. Prof. Rose navrhol, aby sa daň z príjmu 
formálne zachovala, ale aby pôsobila ako daň zo spotreby. Povedal som: „Pán Rose, to bude predsa 
ako Trójsky kôň. Bude to vyzerať ako daň z príjmu, ale v skutočnosti to bude daň zo spotreby.“ 
Rose odpovedal: „To je na tom práve to pôvabné, že ľudia nebudú potrebovať zmeniť spôsob 
myslenia. Budú si myslieť, že platia daň z príjmu, ale v skutočnosti budú platiť daň zo spotreby, 
ktorá má ekonomický zmysel.“ Dr. Hardorp a ja sme potom ale predsa len urobili posledný krok 
bez obchádzky cez zdanlivú daň z príjmu. 

Presne to nás ruší: Prečo sa neustále usilujeme dane uplatňovať „nepozorovane“? Ak 
predsa chceme, aby sme boli spoločnosťou svojprávnych ľudí, musíme dane uplatňovať 
transparentne! Každý občan potom môže hneď vidieť: Aha, toto je podiel pre štát na verejnoprospešné 
účely, na ktoré týmto prispievam – a zvyšok je moja súkromná spotreba. 

A základný príjem? 

Werner: Celkom jednoducho: Ak máme len nejaký druh dane z pridanej hodnoty, kde 
ostane čiastka oslobodená od dane a sociálne transfery? V našom systéme je základný príjem 
refundáciou dane z pridanej hodnoty vo výške životného minima. Tak sa nutne dostávame 
k základnému príjmu. 

To predsa zodpovedá myšlienke tzv. negatívnej dane nositeľa Nobelovej ceny 
Miltona Friedmana, alebo nie? 

Werner: Z východiskového hľadiska áno, ale existuje tu jeden obrovský rozdiel. 
U Friedmana je to ešte stále náhrada za daň z príjmu pre platcu dane. My sme ešte dôslednejší. 
Základný príjem má dostať každý, nie iba platca dane. Navrhujeme životné a kultúrne minimum, 
ktorého výška sa musí určiť spoločenským konsenzom. Bolo by to podobné, ako dnes pri 
prídavkoch na deti, ktoré sú vyplácané aj vtedy, ak neexistuje žiaden zdaniteľný príjem. 

A pretože už tuším, čo bude Vaša nasledujúca otázka, dám Vám hneď odpoveď. Presne tým 
dostáva daň z pridanej hodnoty sociálnu zložku, ktorej absencia sa jej dnes vytýka. 

Áno, to sme sa práve chceli spýtať ... 

Werner: Pri vytváraní sociálneho prostredia máme viac možností. Môžeme uplatniť jednotnú 
daňovú sadzbu, ale potom musíme podľa podmienok diferencovať základný príjem. Alebo 
zavedieme jednotný základný príjem a diferencujeme daňové sadzby pre rôzne druhy spotreby. 
V iných európskych krajinách môžme už dnes pozorovať oba prístupy k dani z pridanej hodnoty. 

Chceme sa spýtať aj na druhú stranu. Dnes platí 10% poplatníkov 50% daní 
z príjmu. Taký je spoločenský konsenzus, kto má viac platí viac ... 

Werner: Naozaj to robia? Odkiaľ predsa pochádzajú naozaj peniaze, ktoré títo „bohatí“ ľudia 
platia? Spýtajte sa napr. mňa. Ja som podnikateľ, časopis „Manager Magazin“ ma vedie v zozname 
najbohatších Nemcov na 75 mieste – ale odo mňa peniaze na platenie daní v skutočnosti 
nepochádzajú! Ako podnikateľ som, ekonomicky vzaté, ešte nikdy nezaplatil ani cent daní. Je to pre 
Vás provokácia? Áno, ale je to tak! Dane započítavam úplne do cien. Tak to podnikatelia robia. 
A kto to nerobí, vykazuje straty – a neplatí potom, podľa okolností, nejaký čas opäť žiadne dane. 
Na konci nesú daňové zaťaženie vždy iba spotrebitelia, keď sú takto obmedzovaní vo svojej 
spotrebe. 

Buďme precíznejší. Zdanená bude len spotreba, t.j. zaťažené budú aj služby. Daň 
bude znášať koncový spotrebiteľ. Výrobcovia budú, podobne ako pri dani z obratu, od 
dane oslobodení. 

Hardorp: Presne to bol svojho času ten veľký prelom pri zavedení dane z pridanej hodnoty 
v r. 1968. Daň z pridanej hodnoty má už všetky zložky nami navrhovanej dane zo spotreby. 
Chceme ju skutočne len preto, lebo je racionálna a zodpovedá dobe, rozšíriť na celý daňový 
systém. To je všetko. 

2 


 
Ako výhoda Vášho systému sa udáva odstránenie práce na čierno. Ale ak sa do 
dane zahrnú aj služby, tak v budúcnosti bude dochádzať k nepriznávaniu dane z pridanej 
hodnoty tak, ako je to dnes v prípade iných daní. 

Hardorp: Posledný podnikateľ v reťazci tvorby hodnoty, ktorý dodáva alebo pracuje pre 
konečného spotrebiteľa, môže daň nepriznať. Tak je to aj dnes, ale kontrola bude jednoduchšia, 
lebo bude iba jedna skutková podstata, na ktorú sa daňová kontrola bude musieť zamerať. Na 
objeme odvedených daní a objeme daňových podvodov sa tým pravdepodobne veľa nezmení. Kto 
dnes obchádza daň z obratu, neplatí ani daň z pridanej hodnoty z tejto sumy! 

Werner: Ale administratívne nákladu nesmierne klesnú, lebo keď myši vychádzajú nie z 50 
dier, ale len z jednej, mačke potom stačí číhať len na jednom mieste. 

Firmy by potom boli oslobodené od daní. Ale aj firmy využívajú infraštruktúru. 
Zdanením iba domácej spotreby by boli všetci zahraniční odberatelia – a Nemecko je 
pokladané za majstra sveta v exporte! – od týchto nákladov oslobodení. Nebola by to 
potom podpora exportu na náklady domácej spotreby? 

Hardorp: Problémom je, že o hospodárstve neuvažujeme ako o kolobehu. Zoberme si 
cudzinca, ktorý u nás zarobí peniaze, a tieto bez dane vezme so sebou do zahraničia. Podobne by 
to bolo v prípade Nemca, ktorý vycestuje do zahraničia, a tam svoje peniaze, ktoré zarobil doma, 
na niečo vydá. To znamená, že uvažujeme o niekom, kto doma vykonal nejakú prácu, dostal za to 
peniaze, a tieto prevezie cez hranice, kde ich na niečo vydá. 

Čo urobí zahraničný príjemca týchto peňazí, čiže ten, kto príjme nemecké Eurá ako platbu? 
Samozrejme ich opäť nejakou platbou vydá. Peniaze, ktoré niekto vzal zo sebou do zahraničia, 
aktívum z domova, zostane zo svojej podstaty vždy pohľadávkou voči domovu, ktorá v skutočnosti, 
to znamená v konkrétnej forme nejakého ekonomického výkonu, bude niekedy v budúcnosti 
vyžiadaná. Jedného dňa sa týmito peniazmi znova bude doma nakupovať. V opačnom prípade by 
sa zahraničie, alebo presnejšie cudzinec, úplne vzdal jemu náležiacej protihodnoty, svoj nárok na 
príslušnú protihodnotu by jednoducho daroval. 

Takže tovary, ktoré nemecké firmy exportujú do zahraničia, nebudú zaťažené 
daňami. Ale potom zostanú všetky náklady na infraštruktúru doma a budú ich musieť 
znášať priamo spotrebitelia. Nepovedie to k enormnému zvýšeniu cien, k zaťaženiu 
domáceho trhu? 

Werner: Sotva. Dnes je to predsa skôr naopak. Vysoká úroveň našej infraštruktúry 
a sociálnych výdavkov zdražuje naše exporty. Zároveň sa importuje tovar, ktorý nie je daňovo 
zaťažený v porovnateľnej výške. Dnes zaťažujeme export a subvencujeme import. 

Ale tovary doma budú drahšie, lebo niekto musí zaplatiť sumu, o ktorú bude 
export lacnejší. 

Werner: Teoreticky možno, prakticky nie. Ak sa nemeckému exportu vytvorí väčší priestor, 
takže bude môcť dosahovať vyššie výnosy, zvýši sa v Nemecku aj kúpna sila, ktorá môže vyrovnať 
vyššie ceny importovaných produktov. 

Ale ak do rozpočtu tečie viac peňazí, predsa to neznamená to, že sa zvýši 
spotreba. 

Werner: Ak niekto dostane za svoju prácu peniaze, tak na konci určite niekto konzumuje! 
Máte len tri možnosti, ako naložiť so svojimi peniazmi. Môžete ich použiť na svoju spotrebu. Môžte 
ich investovať, a potom tieto peniaze použijú na spotrebu tí, ktorí investície realizujú, lebo finančné 
investície znamenajú nakoniec tiež spotrebu – ale na inom mieste. Peniaze, ktoré sa investovaním 
požičajú, vedú taktiež ku spotrebe – ale u druhých. Do vankúša dnes už peniaze neukladá nikto, 
obeh hotovosti sa stal zanedbateľným. A treťou možnosťou je peniaze darovať – potom ale majú 
spotrebu opäť druhí. Peniaze nikdy neostanú ležať na kope! 

Môžeme predsa vychádzať z toho, že ostatné krajiny by predsa neboli práve 
nadšené, keby sa nemecké tovary stali veľmi lacnými. Neprovokuje to potom vytváranie 
obchodných prekážok ako napr. trestné clá – čo by našu exportnú ekonomiku znovu 
enormne zaťažilo? 

Hardorp: Ak nejaká krajina bude cezhraničnej výmene tovaru brániť, potom môže dotknutá 
firma prijať protiopatrenia a svoju produkciu premiestniť do krajiny, ktorá tomu brániť nebude. To 
ale bude krajina, ktorá bude mať daňovo výhodnejšie podmienky – totiž krajina s daňou zo 
spotreby, kde úspech v podnikaní nie je zdaňovaný. Nemecko to ešte nie je, ale môže byť! 

A teraz k importu ... 

Werner: Tu sa odohráva presne zrkadlový opak. Import sa zaťaží vyššou importnou daňou 
z obratu, ktorá bude zodpovedať domácej dani z pridanej hodnoty. Importér potom musí svoj tovar 

3 


 
zlacniť, alebo zredukovať množstvo importovaných tovarov. To sa samozrejme neudeje na jeden 
raz. Tak či tak by som bol za to, aby prispôsobenie prebiehalo pomaly a postupne, takže napr. daň 
by sa zvyšovala primerane každého pol roka. 

Navrhujete 2% ročne. To sa zdá dosť veľa, keď si spomenieme na diskusiu 

o zvýšení dane z pridanej hodnoty ... 
Werner: Zároveň by sa v rovnakej miere znižovalo zdanenie miezd. Daňová kvóta [podiel 
daní a odvodov na HDP – pozn. prekl.] by zostala rovnaká. A keď ako domáci výrobca viem, že sa 
daň z pridanej hodnoty v dlhšom časovom období zvýši o napr. 20% a zároveň všetky ostatné dane 
v rovnakej miere klesnú, tak mám dobré východisko pre moje kalkulácie a investičné rozhodnutia. 
Preto obhajujeme postupnú zmenu. 

Hardorp: Malo by to aj dlho požadovaný solidarizačný efekt. Náklady sociálneho systému 
by už viac neznášali len pracujúci, ale celá spoločnosť. 

Ale mzdy a ceny by sa predsa tiež zmenili? Predsa to nebude také jednoduché! 

Werner: Tovary sa o veľa nezdražia, ale čisté príjmy občanov by sa o zrušenú daň 
z príjmov zvýšili. Celý systém by sa ale výrazne zjednodušil. Samozrejme by došlo k zmenám cien. 
Ak sa veľa daní, ktoré sú dnes v systéme obsiahnuté, pomaly odstráni, potom príde k tomu 
zodpovedajúcej korekcii tvorby cien. A to potrebuje čas. 

Hardorp: Presne to sa v r. 1968 odohralo zdanením obratu prostredníctvom dane z pridanej 
hodnoty. Vtedy sme tiež mali mnohé obavy kvôli možnému zvyšovaniu cien, ale k ničomu 
zvláštnemu nedošlo. Vtedy sme v skúške ohňom obstáli. 

Werner: Ale v detailoch samozrejme k zmenám cien dôjde. Náš dnešný daňový systém 
zaťažuje ľudskú prácu prostredníctvom dane zo mzdy. Naproti tomu práca strojov sa dnes 
subvencuje, lebo je nie len nezaťažená žiadnou podobnou daňou, ale sa skôr degresívnym 
odpisovaním podporuje. Nami navrhnutý systém zaobchádza z výsledkami práce ľudí a strojov 
rovnako. Plnoautomatizované výrobné procesy sa z dôvodu odpadnutia existujúcich zvýhodnení 
skôr zdražia, odbremenená ľudská práca sa môže zlacniť. A zavedením základného príjmu sa 
ťažisko presunie v prospech práce. 

Je jasné, že práca sa potom pre firmy zlacní. Ale pracujúci zároveň získajú 
silnejšiu pozíciu. Čo sa stane, ak už viac nikto nebude chcieť pracovať? 

Werner: To usmerní, podľa dnešného, chápania trh. Potom budú musieť firmy prácu 
zatraktívniť – mzdou, pracovnou klímou atď. Alebo sa bude automatizovať. Tretia možnosť je urobiť 
to sám. Podnikatelia neváhajú, ak treba riešiť problém. V každom prípade sa stane konkurencia 
jednotlivých výrobných faktorov férovejšou, ako je dnes. 

To znie presvedčivo, ale iba pre uzavretý hospodársky priestor. Ale ten práve 
nemáme! 

Werner: Globalizácia vytvára jednotný hospodársky priestor Zeme. Vo vzťahu k menej 
konkurenčne štruktúrovaným systémom by sme boli dokonca konkurenčne schopnejšími! Je 
neuveriteľné, aký luxus si dnes dovoľujeme vykonávaním investičných rozhodnutí, ktoré sú 
vyvolávané daňovým systémom! Prijímajú sa rozhodnutia, ktoré by sa bez daňového vplyvu, to 
znamená z ekonomických dôvodov, nikdy neprijali. A súčasne sa ekonomicky zmysluplné investície 
zanedbávajú, lebo nie sú daňovo výhodné. To predsa poznáte ako daňový poradca z praxe 
najlepšie. Ak radikálne zmeníme daň z pridanej hodnoty, stane sa Nemecko pracovným, daňovým 
a investičným rajom. Hospodárstvo bude bežať lepšie, koláč bude väčší. A to nakoniec znamená, že 
by sa daňová kvóta pri rovnakých, alebo dokonca zvýšených štátnych výdavkoch, mohla znížiť. 

Ako sociálny štát má Nemecko veľmi vysokú daňovú kvótu. Aká je vaša predstava 
do budúcna? 

Hardorp: Daňová kvóta by samozrejme mala byť taká nízka, ako je to možné. Presná výška 
sa musí určiť opatrne. Dnes tvoria náklady na dane a sociálne odvody takmer polovicu národného 
dôchodku, čo je približne pomer 1:1 medzi súkromnou a verejnou spotrebou. To by zodpovedalo 
budúcej dane z pridanej hodnoty okolo 100%, alebo daňovému zaťaženiu 50%. To je dnešná 
realita. V budúcnosti to môže byť len lepšie! 

Zoberme si niekoho, kto má ročný príjem milión Euro. Dnes zaplatí na daniach 
približne polovicu, čiže asi 500 000 Euro ročne. Pri Vašom systéme spotrebuje možno 
tovary a služby v hrubej hodnote 200 000 Euro a pri 100% dani z pridanej hodnoty 
zaplatí potom iba 100 000 Euro. Nie je to asociálne? 

Werner: Odpoviem inak. Zoberme si niekoho, kto má taký nízky príjem, že žije z ruky do 
úst. Takýto človek dnes platí približne polovicu zo svojho príjmu na dane bez toho, aby túto daňovú 
záťaž pozoroval. Zavedením základného príjmu by bol na tom skôr lepšie. 

4 


 
Áno, s tým súhlasíme aj my – pri takom človeku sa toho veľa nezmení. Ale pri 
milionárovi ... 

Werner: ... ak je chamtivý, premiestni svoje trvalé bydlisko do daňového raja. Taký aj dnes 
neplatí žiadne dane! Dnes žijeme z práce workoholikov. Pracujú od rána do večera, snažia sa žiť 
zdravo, majú sotva dovolenku. A pri tom hromadia kopy peňazí, majú vysoký nominálny príjem. 
Ale reálne majú len veľmi malý príjem, lebo takmer nevyužívajú ekonomické výkony druhých. Sú 
to celkom chudobní ľudia. Môžu si veľa dovoliť – ale to nerobia. Všetky svoje peniaze nejako 
investujú, kde to potom prináša reálne ekonomické výkony. Z hľadiska pôžitku z toho spočiatku 
nemajú nič, ale sú spokojní! 

Ale milionár si oproti ostatným môže zvoliť, ako chce žiť, lebo má na to 
prostriedky. 

Werner: Teraz sa dotýkate otázky moci. Je to skutočne tak – ale ako náhle túto moc 
použije, je zdanený. To je predsa veľmi férové! 

Hardorp: Nechceme svet postaviť na hlavu – naopak. Jestvujúci svet chceme urobiť 
zrozumiteľným a transparentným, a síce jeho hospodársky kolobeh a predovšetkým daňové právo! 

Vplyv politiky sa potom nutne zníži. Tá ale rada využíva usmerňujúce pôsobenie 
fiškálnych opatrení ... 

Werner: A to je práve veľký nedostatok dnešného systému. Dane nemajú slúžiť na to, aby 
ovplyvňovali investičné rozhodnutia, ale na to, aby sa prerozdeľovanie medzi súkromnou 
a verejnou spotrebou dialo férovým spôsobom. Naša predstava zdanenia spotreby samozrejme 
tlačí štátne riadenie hospodárstva do úzadia. To samozrejme vyvoláva aj odpor, keď mnohí politici 
hovoria: Je to síce dobrá vec, ale zaviesť to nemôžeme, lebo by sme viac nemohli udeľovať 
subvencie. 

Hardorp: To by nás predsa malo priviesť k zamysleniu! Míňať peniaze politika vie, ale počuli 
ste už niekedy od spolkového finančného úradu, že verejný sektor hospodáril dobre, s peniazmi, 
ktoré sa mu zverili? A zo stále komplikovanejšími daňami to má fungovať lepšie? Pri 
komplikovanom daňovom systéme sú finančné toky práve viac skryté! 

Ale je predsa v záujme spoločnosti, ak na ekonomiku aplikujeme princíp pôvodcu, 
a to sa deje prostredníctvom daní. Zoberme si diaľničné mýto pre nákladné vozidlá. Tieto 
vozidlá poškodzujú cesty a zaťažujú dopravu omnoho viac ako osobné vozidlá, a preto 
musia platiť viac. 

Hardorp: To ale z ekonomického hľadiska v skutočnosti nie je žiadna daň, ale odvod. Odvod 
je viazaný na účel, daň nie. Hans Eichel to objasnil už ako minister financií, keď povedal, že to, čo 
robí s príjmami z ekologickej dane, je politické rozhodnutie parlamentu, lebo je to daň, a preto 

o ich použití môže rozhodovať politika. Ak by to bol odvod, mohlo by sa ich použitie viazať na 
nejaký účel – spotreba energie zaťažuje napríklad životné prostredie. Takže aj odvod by sa mal 
nasadiťčo „najbližšie k miestu svojho zásahu“, aby mohlo čo najľahšie dôjsť ku korigujúcemu 
pôsobeniu. 
Werner: Tak sa to už tu a tam aj robí. Ak dnes chcete prevádzkovať štrkovisko, povedia 
vám pred tým celkom jasne, aké opatrenia musíte vykonať pre neskoršiu rekultiváciu. Musíte na to 
zabezpečiť prostriedky, napr. bankovú záruku. Ide tu o veľké peniaze, ktoré sa ale neobjavia 
v žiadnom verejnom rozpočte. 

Vaša daň zo spotreby so základným príjmom by štátny rozpočet veľmi 
sprehľadnili. Aký pomer medzi investíciami a sociálnymi výdavkami máte na mysli? 

Hardorp: Vo všetkých verejných rozpočtoch spolu činí suma sociálnych transferov okolo 
800 miliárd Euro. Keď to rozdelíte po 10 000 Euro na občana a na rok, dostanete približne 800 Euro 
základný príjem. Samozrejme pri zmene systému narazíme na právne ochranné formule – 
„nadobudnuté práva“ – preto by sa to muselo robiť pomaly. Ale na všeobecnej úrovni by sme začať 
mohli. A keď sa uvoľnená iniciatíva prejaví prírastkom na tvorbe hodnoty, môže základný príjem 
stúpnuť na dvojnásobok. 

Bola by to aj zmysluplná investícia do vzťahu medzi generáciami, lebo tu ide o základné 
sociálne poistenie, o to, aby všetci ľudia mohli mať dôveru vo svoj život. Aby ako mladí 
nesmerovali k nezamestnanosti a v starobe neupadali do chudoby. Dnešní nezamestnaní sú predsa 
najlepším dôkazom toho, že si základný príjem môžme dovoliť. Títo ľudia sú dnes z produkčného 
procesu vytesnení – a napriek tomu sa produkuje dosť, až príliš veľa tovarov. Tu máme už predsa 
dlho oddelenie práce od príjmu – ale práve nie veľmi pekným spôsobom. 

Werner: Ešte nikdy sme nemali toľko nadbytku, ako dnes. Žiadnej generácii pred nami sa 
neviedlo tak dobre. Spýtajte sa rodičov, prarodičov, praprarodičov. Musí nás to predsa viesť 
k zamysleniu: Ako je možné, že hovoríme, že nemáme peniaze na to, aby sme napr. mohli budovať 
cesty, a súčasne stavebné firmy prepúšťajú ľudí a vyhlasujú úpadok? Tu predsa niečo robíme 

5 


 
chybne! Existuje len jeden dôvod, aby sa neurobilo niečo, čo je potrebné – keď sa nenájde nikto, 
kto by to vykonal. 

Ale verejné rozpočty sú prázdne ... 

Werner: ... lebo sa peniaze vydávajú na nesprávne účely, a pretože máme zlý systém 
uplatňovania daní. Uplatňovanie iba dane z pridanej hodnoty by urobilo spoločnosť bohatšou! Čím? 
Lebo by sa tým rozvinula iniciatívnosť! Daň z príjmu vytvára rámcové podmienky, ktoré iniciatívu 
potláčajú. Daň zo spotreby vytvára rámcové podmienky, ktoré iniciatívu prebúdzajú. Môžem Vám 
to povedať aj z mojej skúsenosti ako mladého podnikateľa – čo myslíte, aké ťažkosti som mal, aby 
som vytvoril potrebný vlastný kapitál! 

Hardorp: Daň z príjmu, resp. zo zisku dnes napríklad stratové firmy od dane oslobodzuje! 
Naším daňovým systémom kŕmime tých, ktorí neprinášajú žiadnu hodnotu, ale produkujú stratu. 
Nové firmy, ktoré majú iniciatívu, ktoré sú v štádiu výstavby, dostanú ihneď na krk nôž vysokého 
zdanenia. Nové firmy majú totiž vysoké výnosy a nízku likviditu, naproti tomu staré firmy majú 
nízku rentabilitu a vysokú likviditu. A to sa deje pod heslom „zdaňovania výkonu“. Je to nerozum! 

Werner: U mňa to tak bolo tiež. Moju podnikateľskú činnosť som od prvého dňa založil na 
tvorbe zisku, ináč by firma „dm“ vôbec nemohla prežiť. Ale v prvom a druhom roku som v dôsledku 
investovania do rozvoja nemohol odložiť dostatok prostriedkov pre odvedenie dane zo zisku. 
A v treťom roku potom došlo k doplateniu dane a zvýšeniu o zálohu na daň. Ak by som vtedy 
nemal dobrú banku, tak by sme sa tu teraz nezhovárali. 

Ale predsa veľa problémov by sa vyriešilo už tým, keby sa prešlo od zdanenia 
zisku k zdaneniu odbytu. Potom by mohli podnikatelia riadiť svoje firmy omnoho lepšie. 

Hardorp: To by bolo lepšie ako dnes, lebo odbyt sa už nachádza bližšie ku spotrebe, ale 
z hľadiska výsledku je to stále iba polovičaté riešenie. 

V Nemecku sa vedie diskusia o „spodných vrstvách“. „Nositelia ekonomických 
výkonov“ vyčítajú „prijímateľom transferových platieb“, že takzvaný „prekariát [ľudia 
v ťažkej sociálnej situácii – pozn. prekl.] nič nevytvára. Nemali by ľudia zavedením 
základného príjmu ešte menej dôvodov na to, aby pracovali? 

Werner. Ak by ste Vy sám mali základný príjem, bol by to dostatočný dôvod na to, aby ste 
sa vzdali svojho povolania? 

Ja by som sa napriek tomu naďalej spoliehal na svoju schopnosť pracovať. Ale ak 
by ostatní už viac pracovať nechceli ... 

Werner: Matka, ktorá vychováva tri deti, nedostáva u nás žiadnu „mzdu“. Ale nevykonáva 
v skutočnosti obrovsky dôležitú prácu? Tento príklad predsa okamžite ukazuje, ako je náš pojem 
práce príliš zúžený na platenú prácu so sociálnym poistením, viazanú na príkazy. Pritom sa 
kultúrna a sociálna práca, práca v rodine a verejnoprospešná činnosť vôbec neberú do úvahy, ako 
keby v našom sociálnom svete neexistovali. 

Ja za svoju firmu poviem celkom jasne: Skutočnosť, že niekto v našej firme poberá príjem 
a vykonáva prácu, sú dve rozdielne veci. Príjem nie je dôsledok práce, ale jej predpoklad. Z môjho 
pohľadu poberá každý pracovník svoj príjem preto, aby si mohol dovoliť u nás pracovať. Ak by 
nemal žiaden príjem, nemohol by každé ráno prísť do firmy pracovať. Ak o tom budete premýšľať 
takto, tak sa Vám ukáže základný príjem v úplne inej perspektíve ako predpoklad účasti na živote 
spoločnosti. 

Nie je to diskusia o tom, či bolo prvé vajce alebo sliepka? My všetci predsa 
v skutočnosti nepracujeme pre druhých. Každý chce zbierať plody svojej práce pre seba, 
a tie sa merajú peniazmi. 

Werner: Ale peniaze sú v modernom svete deľby práce len poukážkou. V samozásobiteľskej 
ekonomike vidím zmysel svojej práce v produkcii statkov na uspokojenie svojich potrieb. Ak som to 
dosiahol, prestanem pracovať. Naproti tomu v ekonomike, kde zásobujem druhých, kde vôbec 
neprodukujem pre seba, môžem zmysel svojej práce nájsť len v druhých ľuďoch. Ak v tom zmysel 
nenachádzam, stáva sa práca neznesiteľnou. 

A to vedie presne k opaku voči sloganu „Lakomstvo je dobré!“ Ja považujem lakomstvo 
jednoducho za hlúpe! Veď predsa očakávam, že aj ostatní urobia niečo pre mňa. Pýtam sa môjho 
daňového poradcu: Ako sa máte? A on odpovie: Dobre. To ma teší, pretože teraz viem, že sa so 
všetkou svojou energiou môže zasadiť za moje záujmy, vo svojej špeciálnej oblasti, a pomôže mi 
ušetriť dane. Preto je úplne v mojom záujme, aby sa mali všetci dobre. 

Ale zásobovanie druhých sme predsa mali už v dobe kamennej v kultúre lovcov 
a zberačov. 

Werner: Zmena základných ekonomických pomerov je dlhodobý proces. Ešte okolo roku 
1900 žilo v Nemecku 40% ľudí z poľnohospodárstva, a pritom do veľkej miery zásobovali sami 

6 


 
seba. Na trh priniesli vždy iba svoje prebytky. Tak rozumiem aj často citovaným slovám apoštola 
Paula: „Kto nepracuje, nemá ani jesť.“ To vtedy skutočne súhlasilo. V samozásobiteľskej 
ekonomike umrie od hladu ten, kto nepracuje. 

A kto dnes nechce pracovať, o toho má byť bez čohokoľvek postarané? 

Hardorp: Máme mnohých, ktorí nepracujú: deti, študentov, starých, chorých. A pri všetkom 
tom prebytku posielame ešte milióny ľudí, ktorí v skutočnosti pracovať chcú, preč z práce. U nás 
potom dostane transferové sociálne platby len ten, kto môže preukázať, že naozaj nič nerobí. 
Peniaze na to získavame zaťažením zostávajúcich príjmov zo zárobkovej práce. A teraz chce niekto 
tvrdiť, že by sme nemali dosť pre všetkých? Stratili sme prehľad! 

Werner: Mne ako podnikateľovi sa darí dobre, keďčo najviac ľudí v mojej firme pracuje 
preto, že chcú, a nie preto, že musia. A tento princíp platí ešte omnoho viac pre celú spoločnosť. 
Najlepší je pracovný proces vtedy, ak sa postaráme o to, aby podľa možnosti každý jednotlivec 
sám vo svojej práci nachádzal zmysel. 

Ale ako podnikateľ si môžete vybrať vhodných ľudí. Celá spoločnosť, štát si svoj 
ľud vybrať nemôže. 

Werner: Ľudia, ktorí v našej spoločnosti jednoducho pracovať nechcú, tí predsa nepracujú 
ani dnes! To je výhoda, ak pracujúcich svojím ničnerobením nerušia! Môžeme to pozorovať na 
oboch okrajoch spoločnosti – na jednej strane tam, kde vládne nedostatok, a na druhej strane 
v pásme „horných desaťtisíc“. Aj takýto ľudia nepracujú, a vyžadujú kopec práce druhých. 

Prechod na Váš systém by nám priniesol obrovské právne problémy. Napríklad 
v ústave je zakotvená nezávislosť obcí ... 

Werner: Ústavu sme predsa vymysleli sami, teda ju môžeme aj zmeniť. 

Hardorp: Celá federálna štruktúra by vyžadovala nejaké zmeny, mnohé veci by sa museli 
nanovo a principiálne prediskutovať. To je aj dobre, lebo riešenie, ktoré máme dnes, nedáva 
zmysel. Jednotlivé správne celky sa prú napr. o to, kto čo má, alebo smie robiť a kto financuje to 
nevyhnutné, či spolok, krajiny alebo obce. Žiadne „krajinské kniežatstvá“ udržiavať nepotrebujeme. 

Werner: Daň z pridanej hodnoty je daňou veku globalizácie, medzinárodnej deľby práce, 
ekonomiky, založenej na zásobovaní druhých, budúcnosti. Daň z príjmu je daňou ekonomiky, 
založenej na zásobovaní seba samého, uzavretej ekonomiky, minulosti. A pretože dnes stojíme 
pred výzvami ekonomiky, založenej na zásobovaní druhých, a globalizácie – s rámcovými 
podmienkami, vhodnými pre uzavretú ekonomiku, máme tieto obrovské problémy. Je to, ako keby 
ste chceli zaskrutkovať skrutku do steny kliešťami! 

Problematika daňového systému sa tým dostane mimo odbornej diskusie. Aké 
dôsledky by mal prechod na Vami navrhovaný systém na politickú klímu v krajine? 

Hardorp: Politická diskusia by sa stala konkrétnejšou, keby v popredí bolo hľadanie 
spoločenského konsenzu o tom, aký podiel z celkovej vytvorenej hodnoty sa má použiť na verejné 
účely, a koľko z toho sa dá občanom k dispozícii ako základný príjem. 

Následne by bola diskusia o tom, o koľko je možné základný príjem zvýšiť a do čoho má 
štát investovať. Omnoho viac občanov by mohlo a vedelo spolurozhodovať, lebo všetko by sa stalo 
prehľadnejším, oproti napríklad aktuálnej reforme podnikových daní, ktorej sotva niekto na prvý 
raz porozumie. 

Často zdôrazňujete, že „mnohé by vôbec nebolo inak“. Ale čo by potom bolo 
naozaj inak? 

Werner: Ľudia už dlhšie pozorujú, že na diskusii o raste a plnej zamestnanosti je niečo 
chybné. Zažívame predsa, že tovaru nedostatok nie je. Ale čoho potom je nedostatok? Sú to všetky 
oblasti, kde je potrebný záujem o človeka! Starostlivosť o starých a chorých, o deti, vzdelanie. Je 
to predsa chybné, ak sa pokúšame staré štruktúry zárobkovej práce, skúsenosti z industriálnej 
výroby tovarov preniesť na starobince a nemocnice! Na každého pacienta len 1,5 minúty! 
S takýmto spôsobom myslenia by sme už predsa dávno zruinovali poľnohospodárstvo! 

To, čo zanedbávane na investíciách v ľudskej a sociálnej oblasti, zneisťuje penzie! Presa 
najlepšia investícia spoločnosti je do toho, aby nasledujúca generácia bola vďaka dobrej výchove 
a vzdelaniu schopná dobre pracovať. Počítame predsa s pracovnou schopnosťou nasledujúcej 
generácie, keď budeme starí! 

A aké miesto má v tomto novom daňovom svete poradenstvo? 

Hardorp: My, daňoví poradcovia, sa konečne budeme môcť sústrediť na to, čo vieme 
najlepšie – radiť firmám pri ich plánovaní. Daňové zákony sú predsa nie na to, aby vytvárali prácu 
pre daňových poradcov. Poradenská činnosť zaberá vo firmách stále viac miesta, lebo svet sa stáva 
neustále komplikovanejším. Týmto daňovým systémom by sme mohli komplikovanosť znížiť. 

7 


 
Kolegovia ma už pred dlhším časom zo žartu nazvali „hrobárom“ daňových poradcov. Ako 
je známe, hrobári sú tu pre zomrelých, ale poradcovia pre živých! Mimochodom, hrobár predsa ľudí 
nezabíja, ale ich telá ukladá s pomocou kňaza do zeme, keď už sú po smrti. Možno to celé bude 
viac témou pre finančnú správu, ale aj tam sa to vyrieši. 

Werner: Jestvujúci stav predsa nemôže uspokojovať ani daňových poradcov. Dnes musia 
rozpoznávať škodlivé vedľajšie účinky nášho daňového systému a pokúšať sa zabraňovať tomu, aby 
sa u ich klientov negatívne prejavovali. Tým sú daňoví poradcovia trvalo odvádzaní od ich 
skutočnej produktívnej úlohy – radiť firmám vo finančných otázkach o ekonomicky možnom 
a potrebnom smerovaní do budúcna. 

Pod to by sme sa hneď podpísali. Ale celé to znie tak trochu ako sen, utópia, 
rojčenie. Čo Vám dáva istotu, že sa tieto myšlienky presadia? 

Werner: Victor Hugo raz povedal: „Nič nie je také silné, ako myšlienka, na ktorú dozrel 
čas.“ Som si istý, že naše predstavy sa časom presadia, realita k tomu donúti. Ale tento vývoj je 
diskontinuálny proces, podstatné procesy sa odohrávajú postupne. Našu ideu diskutujeme už od 
polovice 80-tych rokov v menšom okruhu, a približne pred rokom sa s toho zrazu stala veľká 
verejná debata. 

Začalo to interview v ekonomickom magazíne „brand eins“, potom prišiel program Sabine 
Christiansen, „Spiegel-on-line“, „Stern“, a teraz sa to dostáva do politických strán. Naozaj sa to 
stalo verejnou témou, len minulý týždeň sa mal šesť prednášok o základnom príjme! 

Naozaj sa stal základný príjem medzičasom v Nemecku známy, a mnohí to spájajú 
celkom osobne s vašou osobou, s Vaším menom, pán Prof. Werner. Nie je to záväzok 
k vstupu do politiky? 

Werner: Naopak. Musíme sa teraz vyvarovať toho, aby sa z toho príliš skoro stal politický 
program, lebo to vždy hneď vyvoláva straníckosť. Ako podnikateľ by som sa v politike ani dobre 
necítil. 

Je to ako pri motore. Bez zapaľovacej sviečky sa do pohybu nedá, ale „kolobeh“ je úlohou 
kľukového hriadeľa – a túto úlohu určite prevezme niekto iný. Dobrí politici cítia, odkiaľ vietor fúka 
a vedia, že by nemalo zmysel plávať proti prúdu. Ak dostatok ľudí v Nemecku porozumie 
spotrebnej dani a budú chápať aj jednotlivé kroky, potom príde aj niekto s politiky, prevezme to 
a bude viesťďalej. 

Interview viedli Saša König a Till Mansmann 
Vyšlo v časopise Steuerberater Magazin č. 01/2007 
Preložil Martin Bobko 

8